Popoludní je na chodbách domova rušno.
Dvere sa otvárajú a zatvárajú pre návštevy klientov, dobrovoľníkov, alebo nových záujemcov.
Atmosféra je pohodová, radostná, ale stále pracovná.
„Hľadajú sa zuby,“ odkiaľsi zaznie strohá veta.
Bezradný pán sedí na posteli a spolu s dcérou a opatrovateľkou rozmýšľajú, kde by len mohli byť. Pátracia akcia sa začína.
Nie sú v poličke, nie sú v miske s ústnou vodou, nie sú v skrini ani na nezvyčajných miestach, kde by ste ich za iných okolností nehľadali.
„Nechávam si ich po obede na stolíku prikryté servítkom,“ oznamuje pán. „A máme stopu, „ podotkne jedna z opatrovateliek a púšťajú sa ďalej do pátrania.
Prehľadávajú opäť všetko a neúnavne hľadajú aj v nádobách od obeda.
„Už zostávajú len vrecia s odpadom,“ vážne podotkne jedna z nich.
Aj keď majú plné ruky práce, rozhodnú sa v akcii pokračovať. Vrecia sú už na nádvorí a v tichu čakajú na odvoz. Odhodlane ich otvárajú a hľadajú.
Poznáte ten výraz „zákon schválnosti?“
Zuby sa našli…
Zabalené v bielom servítku v poslednom otvorenom a do nitky prehľadanom štvrtom vreci.
